Naklonený ústav - 10 - Deviate poschodie
Zo šuflíka 1985 – 1993. Upozornenie: Mená, názvy a príbehy použité v texte sú vymyslené. Akákoľvek zhoda s realitou je náhodná.
9. poschodie
Nasledujúce ráno prichádzal M. Brégeši do práce s puškou. Mal v pláne odstreľovať zas holuby a vrany. Tajomník Zlatý si vzal deň neplateného voľna.
Vo vchode sa stretol s Ing. Kokom Bayúzom, ktorý tiež prichádzal do práce.
– Tííí, Dááá, aha, aha… – pospevoval si Koko starší hit. Mal dobrú náladu, pretože konečne našiel spôsob, ako ukončí špinavú kampaň ohováračiek proti svojej osobe.
– Veru, veru. – ubezpečoval sa už v kancelárii sám pre seba.
V posledných dňoch sa situácia naozaj vyostrovala. Hodne musí zmeniť. Ako najprimeranejší spôsob na to, aby nepôsobil dojmom homosexuála, sa mu videla metóda rastu brady. Koko si nemohol dovoliť, aby sa o ňom ďalej šírili takéto reči, pretože mal v pláne aspoň miernu kariéričku. Kariéra by však takými ohováračkami, podlými výmyslami a nepodloženými klebetami mohla byť ohrozená. Veril, že ak si nechá narásť bradu, podarí sa mu vyvrátiť tieto mylné reči a neopodstatnený omyl kolegov. Vypracoval si strategický plán, skladajúci sa z troch bodov:
1./ Nechať si narásť bradu. Brada vyzerá dobre, ba až inžiniersky, môže byť považovaná za znak mužnosti, ktorý sa Koko rozhodol na sebe ešte zvýrazniť.
2./ Rozísť sa do jedného týždňa (alebo aspoň kým dorastie brada) so svojím partnerom. Tento krok bol nepríjemnejší ale nutný, pretože mesto je malé a občas vznikali kompromitujúce situácie, ktoré podporovali vyššieuvedené výmysly kolegov.
3./ Zohnať voľnú ženu a urobiť jej dieťa. Dieťa je veľmi dôležité, skoro tak, ako brada. Len to dlho trvá.
Po týždni rastu brady prešiel Koko ráznym mužným krokom po Ústrednej chodbe. Referent pracovných problémov na pol úst prehodil:
– Áááá! Medzi teplými je teraz v móde tuším brada! –
Táto poznámka Kokovi vyrazila dych a zdezorientovala ho natoľko, že dvakrát neuroticky žmurkol na asistenta Prhľavu. Ten ho chytil za golier:
– Ešte raz na mňa žmurkneš buzerant, rozmlátim ti všetky miesta vo vertikálnej osi tvojho teplého tela ksichtom počnúc. –
Koko sa strašne zľakol a znova neuroticky zamrkal na asistenta od hrôzy. Prhľava ho bez meškania, – ako sľúbil – začal priamo škrtiť, čo Koko znášal pomerne zle. Až plazivý príchod tajomníka Zlatého vyrušil asistenta v škrtení. Náhodne okoloidúci M. Brégeši sa o prípad nezaujímal, len z náhodne pripravenej striekačky ostriekal tajomníka Zlatého kyselinou. Vošiel pokojne do zasadačky, kde bežala schôdza. Ziapanie Zlatého si už nik nevšímal.
Vedúci pracovných problémov práve vstal:
Máme tu výsledok vyšetrovania komisie, zostavenej kôli štekaniu psa Jána Ždiebika. Ako vyplýva zo záverečnej správy, jedná sa o psa, ktorý šteká. Komisia považuje štekanie u psa za pomerne bežný a teda normálny prejav. Ďalej sme vyšetrili, že pes nešteká nepretržite, ale námatkovo, ba sú celé hodiny, kedy nešteká vôbec. Vo štvrtok minulý týždeň sa dokonca ozvalo vytie. Preto sú sťažnosti na štekanie tohto psa zo strany kolektívu celkom opodstatnené. Navrhujem založiť komisiu riešenia problému štekania psa Jána Ždiebika. –
Vtom vstal generálny riaditeľ, ktorý bol doteraz maskovaný obrovskou kyticou:
– Súdruhovia, súdružky, milý jubilant. – otočil sa na riaditeľa s najúprimnejšie predstieraným dôverným úsmevom – Som nesmierne rád, že práve ja mám možnosť prehovoriť pri príležitosti významného životného jubilea nášho vzácneho súdruha riaditeľa.
Súdruh riaditeľ patrí k základným zakladateľom nášho ústavu a má za sebou rozsiahlu úspešnú prácu, uznávanú ako na pôde domáceho, tak i sesterských ústavov. Nemôžem nepoukázať na skutočnosť, že náš jubilant je človek ušľachtilých cieľov a ideálov, vzorný pracovník a príkladný majster slova a vedeckovýskumnej práce všeobecne. Drahý náš akademik Gegáň vždy obetavo a nehľadiac na osobné obete zodpovedne a aktívne plnil pridelené úlohy a pomáhal tak plniť plánované ciele nášho úsilia.
Preto dnes, keď s vďačnosťou dvíhame čašu „ad multos annos“ nezabúdame pripomenúť práve jeho zásluhy v oblasti štátneho plánu základného výskumu. Je faktom, že ešte pred pár rokmi, ba možno aj celkom nedávno stačilo v našom spoločnom úsilí riešiť jednu – dve témy, vykázať voľáku štúdiu a správa bola s uspokojením prijatá. Riaditeľ, akademik Gegáň dobre pozná túto prax, veď bol s nami a pomáhal sám riešiť problematiku tých čias.
Čo však stačilo vtedy, dnes uš nedostačuje. Musíme si uvedomiť všetci – a akademika Gegáňa pritom nevynímajúc – že dnes už sotva postačí šikovne naformulovaná správa o výsledkoch. Dnes treba výsledky, za ktorými bude aj skutočná práca. Končia časy pasivity a skrývania sa za výkazy.
V tejto neradostnej bilancii nedostatkov a v skutočnosti nesplnených úloh máme všetci svoj podiel a každý z nás vie o svojej dlžobe voči úlohám. Nechcem teraz individuálne vstupovať do svedomia jednotlivým riešiteľom a kolegom. Stačí len námatkovo spomenúť, že zvlášť naliehavo sa pociťuje nesplnená časť práve akademika Gegáňa. Preto by bolo v skutočnosti na čase skoncovať s praxou odvádzania pozornosti na bočnú koľaj a pristúpiť už konečne k činom. Veď výsledky už naliehavo potrebuje spoločenská prax, už prišli sťažnosti aj zhora. Preto hovorím za všetkých – tak už dosť akademik Gegáň! Pýtam sa „Quamdiu abutere“ (dokedy ešte, pozn. prekladateľa). A aby som dokončil myšlienku z citátu – dokedy ešte bude Gegáň zneužívať našu trpezlivosť? Miera sa naplnila. Začína byť jasné, že bez rázneho zákroku sa asi nezaobídeme. Neviem, ako ďaleko sa dostalo disciplinárne pokračovanie voči Gegáňovi, ktoré sme podali so súdruhom Grošlákom, ale môžem vás ubezpečiť, akademik Gegáň, že príslušné opatrenia nenehajú na seba dlho čakať. Preto vás posledný raz vystríham. Pozor súdruh akademik, spamätajte sa kým je čas, kým nebudeme nútení siahnuť k exemplárnemu trestu. – Generálny si sadol spokojný so svojím prejavom.
Riaditeľ nechápal celkom presne o čom bola reč, pretože pred schôdzou pohltal niekoľko meprobamatov, aby sa nerozplakal.
13.02.1993