Naklonený ústav - 08 - Siedme poschodie
Zo šuflíka 1985 – 1993. Upozornenie: Mená, názvy a príbehy použité v texte sú vymyslené. Akákoľvek zhoda s realitou je náhodná.
7. poschodie
Blížil sa čas 60. narodenín riaditeľa. Úsekový dôverník už zistil, že riaditeľ by od kolektívu rád získal nejaký hodnotnejší dar, len sa nevedel rozhodnúť medzi loveckou puškou, videorekordérom a záhradným grilom.
Začalo sa uvažovať o tom, koľko peňazí musí dať každý, aby bolo dosť na nákup.
Vyberačka vypočítala, že by to malo byť päť percent z platu každého zamestnanca. Prieťah začala tušiť už vo chvíli, keď klopala na dvere pracovne Maxigregoriusa Brégešiho. Z pracovne sa totiž ozvalo iba radostné krochkanie hladného prasaťa, ktoré sa tešilo, že ide pán so stravou.
Preto sa vyberačka vrátila na ústrednú chodbu, kde práve hlúčik pofajčievačov analyzoval osobu riaditeľa. Pri tejto čulej diskusii slúžilo jeho meno ako prípona ku rôznym predponám, motivaným prdovšetkým oblasťou pohlavného ústrojenstva vyšších cicavcov.
Treba priznať, že riaditeľ bol značne nenávidený. Len Ctirad Grošlák ho mal rád, možno za odovzdávanie medajlí za zásluhy.
Vyberačka využila nadávajúcu skupinku a vymámila po päť percent na dar pre riaditeľa. Vtom však zbadala M. Brégešiho, ako sa prískokmi tajne blíži do svojej pracovne s dvoma kýblami pomyjí. Dobehla za ním a spustila:
– Zbieram peniaze na dar pre riaditeľa k šesťdesiatke.
M. Brégeši prehodil:
– Osoba nášho riaditeľa ma zaujíma čiste z pracovného hľadiska a do jeho súkromia sa naozaj nemienim miešať.
– Bude mať predsa okrúhle jubileum.
– Kupovať si ho nepotrebujem a ožobračovať sa nemienim.
– Je to predsa len malá pozornosť.
– O to menší má zmysel, aby som sa toho zúčastnil. Hnusí sa mi, ak si niekto musí najať žobráka. Nech príde sám za mnou žobroniť.
– Mňa si nik nenajal. – skoro sa rozplakala vyberačka a odbehla podozrivo rýchlo preč.
Úderom decembra začalo mrznúť. Zima začala drzo skôr, než povolil generálny. Kurič, ktorý sa dostavil 15. decembra na pracovisko zistil, že uhlie je mokré a zamrznuté a jeden z kotlov prasknutý. Otvoril fľašu slivovice, aby sa zahrial. Pravdepodobne sa dosť prekúril, pretože z kotolne vyspevoval staré námornícke piesne.
Ing. Koko Bayúz na ktorejsi schôdzi prehodil, že následkom neprimeraného šetrenia bývajú väčšinou straty. Tým sa riaditeľ utvrdil, že Bayúz nie je len podozrivý, ale aj štváč.
Po schôdzi sa užšia skupina vedcov dala skúmať otázku rozdilelov medzi rumom v dvojdecovom a pollitrovom balení. Po degustačných komparačných testoch oznámil rozšafne asistent Náčľapný, že rozdiel je tak markantný, ako keď je jeden na ženy a iný na chlapov, pričom významne pozrel na Ing. Bayúza. Jeho výrok však náhla preťal neľudský výkrik z druhej strany chodby.
Tajomník Zlatý sa totiž práve chytil pravou nohou do pasce na medvede, ktorú mu pred kanceláriu nastražil neznámy páchateľ. Na chodbe sa povráva, že je to Brégešiho práca.
Keďže Zlatý krvácal, bezpečnostný technik musel vybavovať prevoz do nemocnice. Keď bol hotový, mohol si konečne uvoľniť nahromadenú zlosť a začal vykrikovať:
– Ja som čestný človek. Korektný. To len poniektorí si myslia, že ja neviem do piatich narátať, alebo, že som he–he–he neprečítal 4 knihy! Viete koľko ja mám kníh? V pivnici 4 balíky, 8 balíkov. Ako nič! A čo vy máte? Hovno máte. Všimli ste si toho bezočivého, toho, toho drzého, neslýchaného tónu, ktorým sa Zlatý opovážil na mňa zaútočiť? Že nie som ostražitý? Ja? Ale ja to tak nenechám. Nemyslite si, ešte bude plakať. Nie. Takýto hajzel sa tu trpieť nebude. Na ústave nemajú čo hľadať žiadne pasce na medvede.–
Okamžite sa zvolala operatívka. Prednosta, keď sa dozvedel, že Zlatý padol do PASCE NA MEDVEDE (!), zfialovel a začal revať:
– Tak toto tu trpieť nebudem. Toto nie. – Asistentka Horáčková nenápadne prestavila vázičku s kvetmi na vedľajší stôl. Prednosta tupo hľadel na prázdne miesto po vázičke a chraptel. – Koľkorázy som vravel, aby mi tu nachystali pohár vody, keď stratím dych. Nachystali? Nenachystali. Všetko, aby som si sám robil. A ja nemôžem, ja som chorý človek, stále na pilulkách a teraz ani tých liekov nemám, nestačil som si ísť po tie lieky. Ja neviem. Aj o tom úraze by sa malo hovoriť, aj záznam by sa spísať mal, ja neviem, keď mne tu nik ruku nepodá, som tu sám. Sám, ako pes, ako posledné zviera ma tu držia… Ale počkajte! Však počkajte! Však vy ešte budete spomínať, ako som vám chcel dobre, keď som na vás reval, keď som vás urážal, že som to dobre myslel.
Ale poďme k veci. Takže téma: Bezpečnosť práce. Možno sa vám to zdá smiešne, ale darmo sa uškŕňate, aj tak si to musíme prebrať. Joj. Ja nevládzem, ja nevidím, ja som chorý človek. Nik mi nepomôže, neprečíta referát, ja neviem… Ja sa budem sťažovať. Pôjdem na výbor. Aj včera som bol na výbore. Ani som nespomínal, lebo ja som charakterný a mám cit. K takým hajzlom ako vy. Ale to už nebude. To prestalo. –
V tom čase M. Brégeši telefonoval s mäsiarom a dojednával termín porážky prasaťa.
13.02.1993